Avšak podstatným rozdielom vo finančnej odmene za prácu a "karmovej odmene" za napísanie blogu je to, že kým za prácu si človek dohodne odmenu so svojim zamestnávateľom vopred, tak v prípade blogu to uznanie a ohodnotenie karmou nie je možné (resp. všetko je možné, ale nemalo by byť...) možné dohodnúť so svojim zákazníkom - čitateľom blogu - vopred a kvalitu blogu preverí a uzná alebo neuzná až trh, až jeho čitateľ, až konečný zákazník blogera.
To znamená, že písanie blogov sa z hľadiska odmeny a rizika podobá viac na podnikanie ako na zamestnanie. Človek ide s kožou - so svojimi názormi - na trh a je to určite aj malé dobrodružstvo a určite aspoň taký maličký príjemný adrenalínik, že ako to dopadne. A dopadne to raz lepšie, raz horšie, o tom tá súťaživá hra je.
Tejto súťaživej hre, tomuto dobrodružstvu, tomuto malému príjemnému adrenalínu, tomuto riziku podnikania blogera sa bloger Matovič vo svojom včerajšom blogu nazvanom: „SaSkári šaškujú, alebo ako Bugár Sulíka usvedčil" snažil vyhnúť a v závere blogu si dovolil napísať z hľadiska blogovania priam historickú a neuveriteľnú vetu: "... ak kliknete na karmu, vôbec sa nenahnevám;))" On tam predsa kľudne mohol napísať niečo ako: „ak súhlasíte s mojimi názormi, tak sa nenahnevám ak to vyjadríte v diskusií", nie, on tam napísal, opakujem: "... ak kliknete na karmu, vôbec sa nenahnevám;))" Stálo to tam aj s tým podlízavým smejkom.
Neviem, čo hovorí na takéto nechutné žobranie jeho česť politika, či jeho česť podnikateľa. Ale viem, že z hľadiska cti blogera je to viac na grc ako tridsať Trnkových prejavov. Aby bolo jasné, ja v prípade tohto môjho blogu kašlem na to, že mi na karmu neklikne milión Matovičových priaznivcov. (keby mi o ich karmu išlo, tak by som ich o to kliknutie podľa vzoru ich idolu pekne poprosil...)
