Ak by policajt k tomu samopalu nenosil ani náboje, ani bodák, tak by sa ten samopal stal priam ideálnou zbraňou na boj zblízka napríklad na sídliskách, či v husto obývaných oblastiach. Bola by to zbraň ľahká na nosenie a bola by dosť dlhá na to, aby ju policajt kedykoľvek mohol obúchať každému teroristovi o hlavu, ako kyjak. A práve tu je ten rozdieľ medzi pištoľou a samopalom. Preto sa tá pištoľ na slovenských sídliskách pri každodenných pravidelných bojoch policajtov s teroristami na samopal nechytá.
Navyše taký samopal má aj tú výhodu, že s ním skoro vždy niekoho trafíte. Keď už nie toho teroristu, na ktorého práve na vašom sídlisku mierite, tak je tu ešte vždy nádej, že si to nejaký ten náhodný terorista odnesie aspoň na vedľajšom sídlisku. Taký má ten samopal na rozdieľ od obyčajnej pištole účinný dostrel.
Samopalu môže v boji s teroristami u nás na sídliskách konkurovať už iba delo. S takým delom to napálite do paneláku a máte istotu, že to ten terorista v paneláku neprežije, kdekoľvek by sa tam schovával. A ja si dovolím tvrdiť, že minimálne v každom druhom paneláku na Slovensku sa nájde aspoň jeden terorista, ktorý terorizuje všetkých susedov.
A teraz tá milá príhoda so samopalom. Veziem tak asi pred týždňom poobede syna zo školy a zastaneme na jednej bratislavskej križovatke na červenú. Pozerať stále na semafor je nuda, tak pozriem doprava a vidím, že asi 3 metre od nás stojí na chodníku zaparkovaná policajná Fabia a niekde ďaleko, asi ďalších 60-70 metrov od nej na chodníku ulice kolmej na tú našu stojí a debatuje skupinka policajtov.
Jeden policajt sa z tej skupinky oddelí a príde k Fabií zaparkovanej pri nás. S unudeným výrazom otvorí jej zadné dvere, s výrazom odľahčenia si zvesí z chrbta samopal a s nonšalanciou Cyrana s Bergeracu ten samopal hodí na zadné sedadlo Fabie. Potom zabuchne dvere a bez zamknutia auta, očividne potešený, že samopal už nemusí vláčiť na chrbte sa odľahčeným krokom otočí a vydá naspäť smerom k vzdialenej debatujúcej skupinke policajtov. Pozerám sa na to z auta a zrazu si uvedomím, že ten policajt po tom, čo ten samopal hodil na zadné sedadlo tú Fabiu nijako nezamkol ani ručne, ani diaľkovým ovládaním. Už evidentne myslel iba na to ako sa vráti do diskusie k ostatným. Otočím hlavu dozadu k synovi a chcem ho na to upozorniť, ale z jeho svietiacich očí a šibalského výrazu vidím, že už na rovnakom stupni informovanosti je. Syn hovorí: „ocino, nezoberieme si ten samopal? Ten ujo policajt ho asi nepotrebuje."
Na sekundu sa zamyslím nad tým nápadom a vrátim sa do pirátskej fantázie mladých čias. Uvedomím si, že tri metre odo mňa v odomknutom aute na zadnom sedadle je voľne pohodený samopal. Policajt, ktorému patrí si bez obzerania veselo vykračuje k vzdialenej debatujúcej skupinke kamarátov, ktorí sú ďaleko a nepozerajú sa sem vôbec. Koľko by mi trvalo vyjsť z auta a zobrať ten samopal, tri sekundy, štyri alebo až päť? Kedy by sa to dozvedeli tí debatujúci policajti, o päť alebo až o dvadsať minút?
Z takýchto myšlienok ma preberie krátke zatrúbenie šoféra za mnou, ktorý ma upozorňuje, že mi naskočila zelená. Otáčam sa dozadu, že urobím nejaké ospravedlňujúce gesto, ale v aute za mnou vidím iba chápavý úsmev a kývnutie hlavy smerom k tej vedľa nás zaparkovanej odomknutej policajnej Fabií s pohodeným samopalom na zadnom sedadle. To, že ten samopal teraz je k dispozícií komukoľvek už vedia všetci naokolo, všetci s výnimkou toho policajta.
