reklama

Čaplovič nedávaj naše deti napospas Oľge!

Na strednej škole som mal ruštinárku ešte povinne. Bola to Ruska so slovenským priezviskom a krstné meno, ktoré jej zostalo bolo povedzme Oľga. Keby niekto videl jej maniere, tak by mu možno na prvý pohľad napadlo, že je to zatrpknutá stará dievka, ktorá si svoje osobné mindráky ventiluje na deťoch. Okrem toho, že to bol taký typ ženy, ktorú asi nikdy nikto nevidel úprimne sa usmiať (aspoň mne sa to vážne nepodarilo počas štyroch rokov, pri takmer každodennom kontakte), ešte navyše bola aktívnou funkcionárkou KSS, minimálne na úrovni našej školy.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (13)

Lenže Oľga nebola zatrpknutá stará dievka, ona bola rozvedená žena okolo štyridsiadky a mala dcéru, povedzme, že Natašu. A tá jej dcéra Nataša, ktorá bola zhruba v mojom veku, sa venovala horolezectvu. Teda možno nie priamo horolezectvu, ale skôr takému tomu stenolezectvu. Netuším, či už vtedy sa to volalo "bouldering", ale predpokladám, že také slovo vtedy v ruštine ekvivalent nemalo. Ale nie v tom ruskom ekvivalente slova bol problém. Problém bol v tom, že to stenolezectvo vtedy Natašu asi naozaj bavilo, a preto chcela loziť pri každej príležitosti.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď sme ako 14-15 roční Z(D)Š-kári vystrašene prišli na strednú školu, tak zrejme kvôli teambuildingu (aj keď zlé jazyky tvrdili, že skôr kvôli tomu, že sa socialistickým družstevníkom nechcelo pracovať) nás hneď na úvod poslali na povinnú poľnohospodársku brigádu. Tak sme teda išli v novom kolektíve na týždeň žiť mimo sídla školy.

Ako dozor s nami vtedy išla aj naša ruštinárka Oľga. A naša ruštinárka Oľga si na ten týždenný výlet so sebou zobrala aj svoju dcéru Natašu. Nataša chodila na inú školu a zrejme kvôli tomu, aby sa uliala z ich povinnej brigády, tak išla akože na brigádu s mamou. Ale keďže Nataša nebola naša spolužiačka, tak nemusela s nami počas dňa pracovať. Keďže kolektív vzniká najmä pri spoločnej práci, ale Nataša s nami cez deň nepracovala, tak zostala tak trochu mimo kolektívu aj v čase voľna.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V čase voľna sme hrávali na dvore ubytovne volejbal. Bolo tam volejbalové ihrisko ohradené vysokým pletivovým plotom. My, nový kolektív, sme hrali volejbal a tichá a trochu hanblivá Nataša sa na to prizerala stojac opodiaľ. Ako to už pri volejbale býva, tak niekedy nám lopta preletela aj za ten vysoký pletivový plot. Keď sa niekto z nás chcel po tú loptu cez bráničku okolo ihriska vybrať, tak až dovtedy tichá a hanblivá Nataša odrazu ožila, usmiala sa, rozbehla sa proti tomu vysokému pletivovému plotu a behom niekoľkých sekúnd ho neuveriteľným spôsobom tam aj naspäť preliezla ako šikovná opica a loptu nám priniesla. Ako som spomínal, bavilo ju to stenolezectvo a na tréning využívala asi každú príležitosť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Takto to pokračovalo niekoľko dní k našej všeobecnej spokojnosti. My sme hrávali volejbal a usmiata Nataša nám nosila loptu. Až jedného dňa. Až kým jedného dňa prišla Natašina mama ruštinárka Oľga pozrieť sa na nás von, čo robíme. Asi sa prišla pozrieť aj na to, ako sa jej dcéra začlenila do nášho kolektívu. Ruštinárka Oľga teda prichádza k ihrisku a čo nevidí, resp., čo vidí. Lopta letí ponad vysoký plot a študent Galan sa otáča na jej dcéru Natašu a hovorí - Nataša hop! Dones loptu! A vidí, ako sa Nataša radostne rozbieha k vysokému plotu aby ho preliezla a priniesla loptu. V tom momente sa ihriskom ozval srdce- aj mozogrvúci, zúrivý výkrik ruštinárky Oľgy, znejúci asi tak ľubozvučne ako výkriky z mučiarne stredovekej inkvizície - Galáááán, ty čo si to dovoľuješ, kam ju to posielaš ????!!!!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A od toho výkriku, od toho dňa, od tej sekundy na začiatku prvého ročníka strednej školy vznikol dlhodobý pozitívny vzťah ruštinárky Oľgy k študentovi Galanovi. Ten pozitívny vzťah trval celé štyri roky štúdia, vyvíjal sa k horšiemu a mohol mať pre študenta Galana nedozierne následky. Aby som to skrátil, tak iba niekoľko heslovitých faktov ďalšieho vývoja:

-počas celých štyroch rokov som mal na vysvedčeniach samé jednotky a dvojky ale vždy iba jednu jedinú sólovú trojku (pričom mi vždy do poslednej chvíle hrozila štvorka a iba na orodovanie triednej sa to po klasifikačnej porade zmenilo), hádajte z ktorého predmetu...

-podarilo sa mi dosiahnuť absolútny rekord - za jednu jedinú vyučovaciu hodinu som dostal 8 (opakujem slovom: osem!) pätiek, hádajte z ktorého predmetu...

-do dnešného dňa viem a zrejme až do konca života budem vedieť naspamäť celé texty ruských článkov o Leninovi (Lenin i deti, Lenin i rybak...), komplet celú báseň „Pismo Taťjany k Oneginu", ďalšie básne a množstvo pesničiek.

-pred maturitou vyhlásila ruštinárka Oľga verejne, že jej je jedno aké má Galan známky z iných predmetov, ale že z Ruštiny nemá na to aby zmaturoval

-pred maturitou si ma predvolala riaditeľka školy do riaditeľne, kde vedľa nej sedela ruštinárka Oľga, ktorá tvrdila, že ako funkcionárka komunistickej strany nemôže dovoliť aby bol Galan pripustený k maturite a ak už bude, tak nemôže dopustiť, aby Galan dostal odporúčanie na vysokú školu (vtedy bolo také treba). Keď sme sa ja aj riaditeľka na ňu pozerali ako puci, tak vysvetlila, že ja som politicky nespoľahlivý, lebo som vraj namaľoval na prezidentov obraz fúzy. Keď som (čestné slovo) nechápal, že o čom to točí, tak som sa opýtal, že kde? A ona, že v triede. Ja, že nech mi to teda ide ukázať. A ona, že nemôže, lebo vraj „už to dievčatá zmazali"...

Chvála Bohu a zdravému rozumu riaditeľky školy som aj z ruštiny zmaturoval a aj som dostal odporúčanie na vysokú školu. Do poradia maturujúcich ma nejaká vyššia moc zaradila tak, aby som maturoval v deň, keď v maturitnej komisii sedela iná ruštinárka, ktorá ma síce pochválila za super výkon, ale "vzhľadom na doterajšie hodnotenie mojej ruštinárky" mi mohla dať najlepšiu dvojku.

Keď som na vysokej škole v prvom ročníku absolvoval skúšku z ruštiny (na VŠ bola len jedna), tak mi skúšajúca (iná Ruska, iná Nataša) oznámila, že ja som mal najlepší test z ročníka a ona trvá na tom, aby som si urobil z ruštiny aj štátnicu. Samozrejme, že som jej to vtedy sľúbil, že si urobím, ale akonáhle mi zapísala do indexu "výborný", tak som sa utekal vygrcať aby som definitívne zabudol na celú ruštinu.

Po piatich rokoch, na prvej pomaturitnej stretávke sme sa zišli na strednej škole a stretol som na chodbe aj ruštinárku Oľgu. Ona, že ako sa mám a ja som jej so zadosťučinením oznámil, že som úspešne absolvoval vysokú školu, že dokonca prvé tri semestre som mal samé jednotky a najvyššie prospechové štipendium, že som bol najlepší v ročníku z ruštiny, a že sa práve chystám na ďalšie štúdium do Nemecka. A ona na to, že: „Galan, no vidíte, že sa mi podarilo z vás urobiť človeka!" a ja, že: „pani profesorka človekom som vždy bol a ak som ním aj zostal, tak sa mi to podarilo napriek vašej urputnej štvorročnej snahe o dosiahnutie opaku". Nechal som ju tam stáť a odchádzal som od nej s pocitom hlbokého zadosťučinenia a úplnej spokojnosti. Raz darmo, iste nie je väčšia odmena pre kantora, ako dostať dodatočné uznanie od študenta...

Ale nie o tej nechutnej ruštinárke som chcel písať, chcel som písať o Čaplovičovi a tom jeho nápade vyradiť žiakov z možnosti štúdia na Gymnáziu iba na základe priemeru známok. K tomu len toľko. Veľa žiakov a študentov počas štúdia stretne nejakú tú zamindrákovanú učiteľku, či profesorku, tú svoju "Oľgu", ktorá je na základe vlastných duševných problémov schopná a ochotná pustiť sa do nerovného súboja pedagóga so žiakom a v konečnom dôsledku mu zničiť život. A to diskriminačné pravidlo priemeru do 1,5 je na to najlepším nástrojom.

Navyše, pánovi budúcemu ministrovi by hádam bolo načim pripomenúť aj to, že úspešný kapitalizmus a jeho rozvoj je založený na slobodnej a nediskriminačnej súťaži talentu, pracovitosti a kvality. Školy všetkého druhu sa majú snažiť aby boli atraktívne pre študentov a študenti sa majú snažiť aby boli atraktívni pre školy. Pokiaľ budú už základné školy mať nejakú úroveň, tak žiaci už na nich dostanú možnosť objaviť svoje talenty aj v oblasti intelektuálnych schopností aj zručností. Pokiaľ k tomu dôjde, tak žiaci si sami budú vyberať ďalšie štúdium podľa toho čo ich bavilo a zaujalo na ZŠ a určite sa nebudú všetci hrnúť na gymnázia, ale mnohí sa veľmi radi stanú aj napr. remeselníkmi, záhradníkmi, zmrzlinármi, zváračmi, či jadrovými fyzikmi. Jednoducho preto, že ich to bude baviť a že na to budú mať. Tomu sa totiž hovorí prirodzená deľba práce v ľudskej spoločnosti na základe talentu a osobných predpokladov. Tak sa ľudstvo vyvíjalo po tisícročia aj bez zasahovania socialistických ministrov.

Ale vysvetľuj to slovenskému socialistovi Čaplovičovi a ruskej komunistke Oľge.

Ján Galan

Ján Galan

Bloger 
  • Počet článkov:  247
  •  | 
  • Páči sa:  57x

Občan SR, Crisis & Change Interim Manager (D x V x F > R)Krízy podnikov aj celých brandží z nejakých lokálnych dôvodov vždy boli a vždy ich nakoniec vyriešil trh. Ale dlhovú a kvôli nej hospodársku krízu mohli politici spôsobiť iba preto, lebo im na to občania prenechali dostatok moci a peňazí. Je najvyšší čas im jedno aj druhé podstatne zredukovať. Zoznam autorových rubrík:  Krízový manažmentNezožerme im všetkoNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu