Vtedajšie VSŽ aj dnešná SR pripomínajú hrniec s variacou sa vodou na rozpálenom sporáku. Lenže po celom obvode toho hrnca je navŕtaných tisíc dier, ktorými z neho tá voda pri varení uniká a treba ju stále dolievať. Lebo keby sa nechala vytiecť, tak ten hrniec na tom rozpálenom sporáku zhorí. Tú vodu do toho hrnca daňoví poplatníci roky veľkoryso dolievali. Lenže teraz už nie je odkiaľ brať ďalšiu vodu, lebo studňa na dvore vyschla. Takže nezostáva iné ako tých tisíc dier na hrnci zaplátať, a to rýchlejšie, ako z neho všetka voda stihne vytiecť a hrniec na rozpálenom sporáku definitívne zhorí.
S hrncom zvaným VSŽ sa to Gabrielovi Eichlerovi podarilo urobiť "minútu pred dvanástou", s hrncom zvaným Slovensko to ani "hodinu po jednej" stále nemá kto urobiť. Problém bude možno aj v tom, že keby sa aj človek potrebných morálnych a odborných kvalít našiel, tak sa na ňom Slovensko nezhodne. A keby sa aj Slovensko na ňom nejakým zázrakom zhodlo, tak sa určite nezhodne na tom, že za záchranu Slovenska si zaslúži zarobiť možno o chlp viac, ako priemernú mzdu. Asi potrebujeme aby ten náš spoločný hrniec totálne zhorel a až potom dostaneme rozum. Možno.