Keby sa zachoval ekonomicky rozumne aspoň jeden z dvojice dlžník-veriteľ, tak by takáto situácia nikdy nevznikla. Dôležitejšie dnes je či sa veritelia a dlžníci a potenciálni veritelia a potenciálni dlžníci poučia a ako sa dá šlamastika riešiť.
Keď človek pozoruje ťahy gréckej vlády, tak je ťažké rozhodnúť sa či je grécky predseda vlády ideologický hlupák, pragmatický génius alebo iba vie o niečom čo verejnosť EU nevie a snaží sa to využiť. Napr., že nejaká “moc v pozadí“ odchod Grécka z eurozóny a EU jednoducho nedopustí bez ohľadu na jeho ekonomické opodstatnenie. Ale dokonca ani to nie je dôležité, dôležitejšie je zamyslieť sa nad alternatívami vývoja a praktickými dôsledkami.
Sú iba tri možnosti. Buď sa Gréci s EU dohodnú alebo sa nedohodnú, alebo sa budú dohadovať dovtedy, kým to ekonomicky nerozožerie a fatálne nepoškodí obidve strany. Každá dnešná dohoda alebo nedohoda je lepšia ako naťahovanie a neriešenie problému. Lebo tento problém nevyhnije, on sa bude časom iba zväčšovať.
Ak sa dohodnú, tak napriek dlhodobej neudržateľnosti bude “zachraňovanie“ (=zvyšovanie zadĺženia) pokračovať ďalej až kým nedôjde k objektívnemu a nevyhnutnému kolapsu finančného trhu, ktorý vyhodnotí rizikovosť dlhov bez ohľadu na názory a želania politikov a položí aj veriteľa aj dlžníka. Ale zase sa tým kúpi nejaký čas, len je otázne či to teraz budú týždne, mesiace alebo až roky. Odhadujem, že to už ďalších bezproblémových 5 rokov prežívania na dlhových prístrojoch nebude.
U Tsiprasa nie je jasné či sa spolieha na z jeho strany vynútenú dohodu (lebo vie niečo čo my nevieme) alebo sa rozhodol z eurozóny a EU vystúpiť a pokúsiť sa Grécko ozdraviť, ale tak, že vinu za nedohodu sa pred Gréckom aj svetom pokúsi hodiť na veriteľov a súdruhov z Bruselu.
Ak sa nedohodnú, tak Grécko pôjde svojou ekonomickou cestou čo určite vôbec nebude príjemné, ale niekde na konci dlhého tunela môže byť svetlo, aj pre Grécko aj pre EU. Gréci sa postavia na vlastné nohy a v EU sa zvýši úverová morálka a ekonomická zodpovednosť politikov aj ich voličov a populisti a zadlžovatelia to budú mať ťažšie.
Z hľadiska budúcnosti EU je dohoda na pokračovaní “zachraňovania“ to najhoršie čo sa môže stať. Súdruhovia v Bruseli tým ukážu svetu, že si vedia poradiť s každým zdravým rozumom a nemá zmysel sa proti ich antiekonomickým nezmyslom búriť, lebo oni vždy vyhrajú.
Potenciálni krachovatelia sa potešia, že ich z EU určite nikdy nevyhodia a budú sa veselo zadlžovať dalej.
V EU nastane normalizácia, ako u nás po rokoch 68-69 a súdruhovia si zoberú ďalšie “ponaučenie z krízového vývoja“ vo fatálne mylnej nádeji, že ich dlhový socializmus bude môcť pokračovať donekonečna bez ohľadu na zdravý rozum.
Toto by bola najväčšia škoda, a preto súdruhovi Tsiprasovi držím palce aby sa so súdruhmi z Bruselu v záujme nás všetkých nedohodol. Je tam ale len malá nádej lebo po prvé, súdruhovia sa medzi sebou vždy dokázali dohodnúť a po druhé, dohadujú sa medzi sebou politici a nie ekonómovia a to ešte o cudzích peniazoch a vtedy, ako je zo skúseností známe, sa zvykne zvoliť z hľadiska ekonómie a zdravého rozumu vždy to najškodlivejšie riešenie.
Ale keby predsa tá motyka náhodou vystrelila a grécka vláda (a Gréci v referende) by sa posnažili, tak nedohodou môžu pomôcť aj sebe aj reforme a ozdraveniu EU.