Slovenskí 15 roční žiaci aktuálne hlboko prepadli v medzinárodnom PISA testovaní v matematike, čítaní aj v prírodných vedách. V rámci 35 krajín OECD dosiahli nižší výkon ako Slovensko iba Čile, Mexiko a Turecko.
Nie je dnes moderné spochybňovať kvalitu práce permanentne štrajkami hroziacich učiteľov, a tak sa chyby hľadajú inde – od “systému vzdelávania“, ktorého chorou súčasťou je vraj všetko – od školskej lavice, cez školníka, ministerstvo, zlej knihy, zlej tabule, až po telocvičňu, ďalej zlá výchova rodičov, všetky tie rozptyľujúce internety, facebooky, smartfóny..., až po chýbajúce alebo zlé reformy školstva (len ten učiteľ ako keby nebol súčasťou toho systému - on je len ten, čo sa sťažuje).
Nebudem sa hrať na Komenského ani na nejaký pedagogický výskumný ústav, a preto nebudem riešiť či je z hľadiska dosiahnutia cieľa kvality vzdelania efektívnejšie vzdelávanie cez školu hrou alebo cez školu trsteničkou a školu ťahania za uši (na prvom stupni ZŠ sme mali riaditeľa, ktorý každého koho stretol cez vyučovanie na chodbe vyťahal za uši) a urobím si názor iba na základe mojej vlastnej skúsenosti.
Predpokladám, že všetci ostatní, okrem mňa a väčšiny mojich vtedajších spolužiakov, boli už na základnej škole vyspelejší, ale ja som vtedy naozaj ani len netušil ako a či bude ten dejepis, tá matematika, fyzika, chémia, občianska výchova a pod. súvisieť s tým, čo budem niekedy v budúcnosti robiť. Vo veku 10-15 rokov mi už maturanti pripadali ako generácia blížiaca sa veku nášho deda. Do školy som v tom veku chodil lebo som musel a chodili tam všetci, a aj bez internetu by som si vtedy vedel zariadiť život zábavnejšie ako v škole. Z hľadiska vzdelania by som sa porovnal k neotesanému kusu dreva, ktorému bolo treba dať nejaký, do života použiteľný tvar.
Čo sa týka učiteľov, podvedome (a možno aj vedome) som si ich vtedy delil na tri kategórie
1/ tí nudní a neškodní, na ktorých hodinách som sa nudil a zaspával. Ničím ma extra nezaujali a nič extra odo mňa nechceli, tak som tam väčšinu času pozeral z okna.
2/ tí brutálni, ktorých som sa bál ako čert kríža a bol som dokonca ochotný sa kvôli ním drviť ako fretka lebo oni dávali samé písomky, vykrikovali, že polovicu triedy nechajú prepadnúť, tvárili sa, že to myslia vážne a báli sa ich všetci.
3/ tí kreatívni, na ktorých hodiny som sa tešil nie preto, že to bude ulieváreň, ale preto, že ma dokázali zaujať a dať mi pocit, že čo ma učia je zaujímavé a chcem sa o tom dozvedieť viac.
Ak si teraz retrospektívne zhodnotím čo mi zostalo v hlave po učiteľoch ZŠ, tak musím konštatovať, že najviac trvalých vedomostí do mňa naliali tí brutálni a tí kreatívni mi ukázali, že sa to dá robiť aj inak.
Takže zo základnej školy mi do života nezostal v hlave “školský systém“, modernosť tabule, lavice či telocvične, ale iba niektorí učitelia a to, čo do mňa dokázali naliať ako trvalé vedomosti. Samozrejme nie všetko z toho človek v živote alebo na vyšších úrovniach škôl použije, ale to je už iná kapitola. Pokiaľ už v 10-15 rokoch na ZŠ nemáte 100% istotu, že sa stanete práve kozmonautom, tak je asi dobré mať učiteľov, ktorí vám dajú solídny trvalý základ v každom predmete.
Môj názor preto je, že akúkoľvek reformu školstva je treba začať od kvality učiteľov.