A na tej univerzite bol, krátko pred tým ako tam zavítala moja významná maličkosť, prednášať Václav Klaus, vtedy ako československý minister financií. Bol tam prednášať o svojom vtedy revolučnom koncepte kupónovej privatizácie a najlepšie mozgy univerzity aj študenti mu niekoľko hodín robili oponentov a dávali kritické otázky.
Na univerzite v St.Gallene po grilovaní oponentmi zažiť standing ovation je nesplneným snom mnohých aj najvýznamnejších ekonomických nabijakov, o zbytočných snoch politikov ani nehovoriac. A Václavovi Klausovi tam tak nadšene tlieskali, že som z toho ešte aj o niekoľko mesiacov neskôr profitoval aj ja. Len preto, že som bol z Československa. Desiatky študentov aj docentov ma volali na pivo s tým, že “o tej vašej reforme ešte musíme podebatovať“. Tak som teda s nimi chodieval do ich obľúbenej pizzerie neďaleko školy a debatoval.
A viete čo sa im všetkým na tom koncepte kupónovej privatizácie páčilo najviac? To, že bol z hľadiska trhu absolútne transparentný a spravodlivý, lebo vopred nikoho nezvýhodňoval a dával všetkým rovnaké šance. Majetok sa rozdal občanom a oni sami sa rozhodli čo s ním urobia, či ho zhodnotia, predajú alebo si ho nechajú ukradnúť. Samozrejme Švajčiari vtedy nevedeli odhadnúť kde a ako ten náš štátny majetok nakoniec skončí a predpokladám, že by si to ani nedokázali predstaviť lebo ich občianske ekonomické povedomie bolo a je trochu inde ako to naše postkomunistické.
Je smutné, že dnes 25 rokov po, sme ako občania schopní za stav vlastnej krajiny obviňovať kdekoho, len nie seba. To, že sme 25 rokov volili koho sme volili a namiesto chytrých a schopných ľudí sme počúvali a uznávali zlodejov a populistov je len naša chyba. Lebo sloboda rozhodovania tu bola a ešte stále je.
Najsmutnejšie bude ak tých ďalších 25 rokov zbabreme rovnako.
